Pútavá kniha o histórii detektívky a spisovateľoch, ktorí sa venovali tomuto žánru začína citátom Rayomonda Chandela: "Ukážte mi človeka, muža alebo ženu, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka Možno učeného, ale napriek tomu hlupáka" "Každý detektív - najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy - je tak trochu stvoriteľ Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo Zo známich faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?" (ukážka z knihy) "Detektív Földvári o detektívkach Do hotela príde neskoro večer hosť a zháňa ubytovanie - Ľutujem, ale máme všetko úplne obsadené, - hovorí recepčný - Stačí mi úplne čokoľvek, len na prespanie - No dobre, mohol by som vám dať pohovku v jednej z kúpeľní na piatom, ale je to tam dosť nepríjemné - Nevadí, to bude v poriadku Ráno sa recepčný pýta: - Ako ste sa vyspali? - Ďakujem, veľmi dobre - A nevadila vám tá mŕtva Francúzka vo vani? - To bola mŕtva Francúzka? Ja som myslel, že živá Angličanka Predpokladám, že tieto informácie by Kornelovi Földvárimu stačili, aby do dvadsiatich sekúnd odhalil nielen vraha úbohej Francúzky, ale i to, kto a prečo ju strčil do vane Pretože ten, ktorý píše dobré detektívky, by mal sám byť dobrým detektívom Ale ten, ktorý píše o tých, ktorí píšu detektívky a ešte aj o tom, ako ich píšu, ten už musí byť detektívom par excellence Wilkie Collins (ktorého Földvári tiež spomína), spolupracovník Charlesa Dickensa, svojho veľkého kamaráta vraj obdivoval Nuž možno áno: Dickens, "Nenapodobiteľný", v 60 rokoch 19 storočia považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa sveta, bol naozaj literárnou hviezdou Ale Collinsove honoráre boli nakoniec vyššie Alebo povedzme Sherlock Holmes: Na Baker Street sa dodnes hromadia listy adresované pátračovi Jednoducho povedané, ľudia majú dobré detektívky radi Brilantnosť čistého myslenia, dedukcia a indukcia, intelektuálna hra a maximum sústredenia poskytujúce maximum potešenia z možných svetov, v ktorých sa odohral zločin Krása neochvejnej logickej štruktúry, nádherná konštrukcia, čo sa skladá z mnohých prvkov, ktoré majú podporovať harmóniu celku Pocit, keď sa vám podarí na základe prečítaných informácií už pred koncom vytušiť, kto je vrah Kornel Földvári začína knihu O detektívke kapitolou s názvom Vražda ako žáner Teoreticky orientovaný čitateľ teda automaticky očakáva teoretický úvod k téme Ale čo to? Zistí, že autor pribral pri čítaní Maigreta Zmrazí ho pri portréte Porfirija Petroviča možno ešte viac, ako keď kedysi Zločin a trest čítal Znepokojí ho, prečo začal komisár Martin Beck v posledných knihách preslávenej švédskej dvojice Sjowallová-Wahloo celkom vážne uvažovať, či páchateľa vôbec zatkne Takže sa ocitáme v zdanlivo subjektívnom "čitateľskom denníku" (s 189) Lenže Földvári je priveľmi múdry na to, aby predvádzal iba nejaké pocity A zároveň akoby sa za "čistú" teóriu hanbil Teoreticky platné a overené úvahy preto podáva veľmi osobne a vzniká žáner na Slovensku neveľmi využívaný (pretože jeden z najťažších): umelecká esej (Martin Ciel v recenzii na knihu v denníku Pravda)